Španielsky režisér Armand Rovira o svojom filme Listy pre Paula Morrisseyho: Môj film je slobodný, tak ako Morrisseyho tvorba

Vy ste sa narodili až potom, čo Morrissey natočil svoje najslávnejšie filmy. Vyrastali ste v Španielsku, on žil a pôsobil v New Yorku. Ako sa pretli vaše cesty?

Keď som v 90. rokoch chodil na strednú školu v Barcelone, nevedel som, čo chcem robiť, čo študovať. Ako 16-ročný som šiel do kina na film Trash od Paula Morrisseyho. Otvoril sa mi svet nekomerčných filmov, a práve tento ma ovplyvnil natoľko, že som sa rozhodol študovať film. Asi pred piatimi, šiestimi rokmi som začal točiť tento zvláštny projekt, ktorým som mu chcel vzdať poctu.

Čo bolo na tom filme Trash také, že vás tak zasiahol?

Videl som v ňom neorealistické dielo, nie komerčné. Je o mužovi menom Joe Smith, ktorý je závislý na heroíne a tento film je ako skutočný život. V tom čase som pozerával iný druh filmov, a keď som videl Trash, pomyslel som si, že keď tento muž môže robiť také filmy, môžem aj ja. Paul Morrissey nie je pre mňa najlepší režisér všetkých čias, ale zasiahol ma.

Kým je teda Paul Morrissey pre vás?

Morrissey sa stal režisérom v slávnej The Factory Andyho Warhola, pretože ten prestal natáčať filmy a odovzdal to práve Morrisseymu. Pre mňa je objavom, zvláštnym umelcom, je to osobnosť 60. a 70. rokov a bol veľmi dôležitý pre avantgardný film. Film sa premieta v sekcii Láska a anarchia, ktorá je aj o filmoch, o láske k filmom a o neobvyklom používaní filmových výrazových prostriedkov.

Aký je koncept vášho filmu?

Morrissey aj Warhol natáčali čierno-biele filmy, môj film je čierno-biely. Ich filmy mali niekedy dve obrazovky, aj v mojom filme môžete občas vidieť dve obrazovky. Ich filmy boli slobodné, môj je tiež, nie je to komerčný scenár. Takže môj film je akoby z rovnakého sveta, to bol koncept.

Kto vystupuje vo vašom filme?

Scenár som písal s mojou priateľkou Saidou Benza, ale nie je to bežný scenár. Film sa natáčal päť či šesť rokov po častiach. Po našich osobných stretnutiach so Saidou som si sadol a napísal zo dve strany, a aj sme to hneď natočili. Vo filme vystupuje päť protagonistov, napríklad japonské dievča, nemecký chlapec, ale aj Joe Dallesandro, ktorý hral v spomínanom filme Trash a v ďalších filmoch od The Factory.

Film ste natáčali na 16mm film, čo je dnes spôsob, akým už veľa filmárov nevie pracovať, keďže patrí do minulosti. Aká to bola pre vás skúsenosť?

Pre mňa je to záležitosť kontinuity, pretože moje predošlé, krátke, filmy som točil na 35mm film. Je to celkom zábavné, lebo v Španielsku učím na škole digitálnu postprodukciu, ale vlastné filmy robím na celuloid. Myslím si, že digitálna kinematografia je príliš perfektná, negatív je anarchia. To zrno, ktoré nie je dokonalé, pôsobí na mňa živo. Podľa mňa je to omnoho krajšie.

Čo je pre vás definíciou experimentálneho filmu?

Wau (smiech). Povedal by som, že je to experiment vo vnútri kinematografie, keď si vyberiete akýkoľvek nápad a hráte sa s ním. Nie je to len estetický filmový štýl. Ľudia si myslia, keď pozerajú čierno-bielu snímku alebo snímku natočenú na film, že to je experiment. Nie, experiment je to, keď objavujete a hráte sa so svojimi nápadmi. Nemám rád nálepky, lebo si myslím, že kinematografia je živá. Pre mňa je väčšina filmov experimentom.

Vo svojom krátkom filme Hoissuru vzdávate poctu Ingmarovi Bergmanovi a jeho Persone. Film ¿Qué será de baby Grace? zase kombinuje nájdený materiál s fikciou, aby rozprával o prvej návšteve herečky Grace Kelly na Mallorce. Zdá sa, že máte silný vzťah k pozoruhodným osobnostiam kinematografie. Sú ďalší umelci, ktorí vás zasiahli svojou tvorbou?

Keď píšem scenár alebo rozvíjam svoje myšlienky, niekedy premýšľam o umelcoch. Ale ak mám povedať, kto ma ovplyvnil pri samotnej tvorbe filmov, budú to asi Bergman, Tarkovskij a pre mňa najdôležitejší Carl Theodor Dreyer. Kedysi som bol muzikantom, ako 14-ročný som hral na bubny. Celý ten svet umelcov vo všeobecnosti – a to hovorím o 60. a 70. rokoch – od The Beatles, The Who a Led Zeppelin až po Williama Burroughsa, Kennetha Angera, Aleistera Crowleyho – všetci títo ľudia sú v mojej mysli po celý čas, a keď píšem scenár, objavia sa v ňom.

A čo napríklad španielski umelci?

No, to je už ťažšie. Ale je jeden režisér, ktorý natočil len dva krátke filmy a potom už nič. V roku 1961 vyhral nejakú cenu v Cannes. Volá sa by José Val del Omar a myslím si, že jeho snímka Fuego en Castilla je najlepším krátkym experimentálnym filmom na svete. Pokiaľ ide o ostatných, ja nemám rád Almodóvara či komerčné španielske filmy.

Vyštudovali ste strih a postprodukciu, aj na tomto filme ste si robili strih. Venujete sa mu aj mimo svojej tvorby?

Nie, strihu sa venujem ako pedagóg, nerád pracujem s inými filmármi. Strihám len svoje filmy. Ale môj ďalší projekt bude strihať niekto iný, pre mňa to bude úplne nová skúsenosť.

Zuzana Sotáková

Film zo sekcie Láska & anarchia hrajú:
17. júna | 15:00
Kino Úsmev VSE Cinema