Narodil sa v Prahe, ale réžiu a scenáristiku vyštudoval na Filmovej fakulte v Kolíne nad Rýnom. Venoval sa aj dokumentom či krátkym filmom, no jeho hraný debut Lea, ktorý premiérovali na festivale v Benátkach, mu otvoril dvere do Hollywoodu. Na Art Film Fest prišiel, aby spolu s ďalšími porotcami vybrali najlepší film.
Vnímate ako porotca filmy inak? Pripravovali ste sa na “porotcovanie”?
Keď vidím film prvýkrát, pozerám sa naň “naivne” ako divák a vnímam ho ako celok. Potrebujem čistý pohľad, rozhodujúci je totiž iba film samotný a nie to, či viem o ňom aj nejaké ďalšie informácie. Zažil som si to sám niekoľkokrát vo svojej kariére, film býva sprevádzaný rôznymi dramatickými záležitosťami, ale na to sa vás už potom nikto nepýta. Pri debutantoch je to iné, pretože ich tvorbu nemáte s čím porovnávať, ale jasne vidíte, ak má niekto talent. Mojou prípravou je sa svedomito pozerať na ten film, premýšľať a diskutovať o tom s ostatnými porotcami.
Bývate často porotcom na festivaloch?
Sú menšie aj väčšie festivaly, bol som v trojčlenných, päťčlenných a už aj v sedemčlennej porote, ale veľmi záleží na tom, aký je program, aké filmy sú v súťaži a aké máme podmienky. A tie sú v Košiciach vynikajúce – perfektná organizácia a je o nás perfektne postarané, tým patrí Art Film Fest k špičke toho, čo som zažil.
Majú jednotlivé debuty niečo spoločné?
Nerád by som to paušalizoval, pretože vo svete vzniká veľké množstvo debutov, no pri prvých, ktoré sme tu videli, to bola najmä téma, ktorá hýbe svetom – migrácia. Pri tomto je nebezpečenstvo, čo sa niekedy stane, že autor dá do toho až príliš seba. Nemalo by sa tam ideologicky niečo tlačiť, pretože ideológia filmu škodí, poznáme to z minulosti a to nikdy nie je dobré. Film musí byť slobodný. Musíme sa spoľahnúť na ľudsky silné príbehy, ktoré vás chytia za srdce a skrz ne sa tam môže objaviť napríklad politická problematika, ale nesmie to byť naopak.
Sloboda na tvorenie je pre vás veľmi dôležitá?
Je u mňa na prvom mieste, akonáhle ju nemám, tak som pre producentov alebo kohokoľvek, kto chce do toho filmu zasiahnuť, neúnosný. Nekompromisne zastávam svoj názor a presvedčenie, pretože to sa prejaví na výpovedi toho filmu. Zažil som to v niekoľkých krajinách, keď sa vám niekto snaží vnútiť svoju myšlienku, keď niekto príde a chce ukázať svoju dôležitosť. Práve v strižni sú tie najtuhšie debaty o finálnych úpravách, v tom som nekompromisný. Keď vám dá niekto zaujímavý podnet, som vďačný, ale musím to sám uznať. Umenie je úplne o slobode.
Ako to bolo so slobodou v Hollywoode?
Práca v Hollywoode, a to som pracoval vo veľkom štúdiu Dream works s producentkou, ktorá robila na filme Forrest Gump, mi dala pozitívne i negatívne zážitky, aj skúsenosti, kedy poznáte moc filmu a záujem o neho. Tí ľudia žijú filmom, ste medzi profesionálmi, ktorí poznajú filmy a môžete sa s nimi o nich rozprávať, ale potom príde reč na biznis a začínate podliehať tlaku. Máte okolo seba aj desať ľudí, napríklad k scenáru dostávate nové návrhy, niekedy až diktát, a to každý týždeň. Keď sa tomu diktátu nechcete podvoliť, tak tam nemôžete fungovať. Hollywood bola pre mňa aj odstrašujúca skúsenosť, nebol som prvý ani posledný. Točia sa v tom veľké peniaze, takže dostanete kráľovsky zaplatené, ale musíte aj kráľovsky poslúchať. Tu je to iné, tu žiadne peniaze nie sú, ale producenti (nehovorím o slovenských) sa správajú niekedy ako hollywoodski magnáti (smiech).
Čo vás zamestnáva teraz?
Už tretí rok ma zamestnáva príbeh, na ktorom som pracoval, Muž, ktorý stál v ceste. Ide o politický triler z roku 1968 o Františkovi Krieglovi, ktorý ako jediný z našej československej delegácie nepodpísal kapitulačný dokument v Moskve, bol tam unesený so šiestimi ďalšími politikmi, medzi nimi aj Alexandrom Dubčekom. Podarilo sa mu vrátiť domov, ale prišiel o všetko, bol zbavený funkcií, aj práce lekára. Je to moja životná téma – sloboda vyjadriť svoj názor a niekedy za to tvrdo zaplatiť. Niekedy to máte tak aj vo filme, snažíte sa presadiť silne svoj názor a niekedy to nevyjde. To sa môže stať napríklad u debutantov. Režiséri sú ešte neistí, majú okolo seba veľké štáby, nechajú sa presvedčiť, a to je škoda. Mne sa osvedčilo, že čím slobodnejšie som pracoval, tým mal film väčší úspech.
Už dlhšie čakáte na sfilmovanie príbehu. Čím si “krátite čas”?
Áno, dva roky čakám na zafinancovanie filmu, aby sme mohli začať nakrúcať, tak som si povedal, že ak by ten film nevznikol, čo už som si tiež zažil, tak som ho prepísal komplet v románovej forme. Našťastie sa kniha uchytila, v Čechách chystáme už piatu dotlač. A počas toho čakania pracujem na ďalšej – bude to príbeh jedného sna, nesmrteľného človeka a dievčaťa, ktoré má schopnosť vidieť do minulých životov. Je to pre mňa taká terapia.
Tiež rád športujete. V Košiciach vás vidieť aj so švihadlom.
Športoval som celý život, ale keď som žil v Kalifornii, úplne som sa tým nakazil. Od boxerov som sa naučil skákať na švihadle, a tak po Košiciach behám a skáčem na švihadle, idem do mestského parku, cez Hlavnú ulici, obehnem aj celé mesto. Ľudia na mňa pozerajú a povzbudzujú ma. Som taký švihadlový Forrest Gump (smiech).
Lucia Čížová
