Dnes uvidíte: Celovečerný debut Beaty Parkanovej hovorí o komplikovaných vzťahoch s najbližšími.

Snímka plná úprimnosti, potláčaných emócií (ktoré nakoniec aj tak vyvrú navonok) a vnútornej samoty mladého dievčaťa, ktoré chce vyhovieť každému, až nakoniec stratí samé seba. Za filmom stojí česká režisérka, ktorá má aj košické korene a ktorú vraj jeden z protagonistov Marek Geišberg počas natáčania sledoval kritickým okom. Tento zaujímavý mix má názov Chvilky a Art Film Fest ho hrá už dnes o 20.00 v kine Úsmev.

 

Ústrednou postavou celovečerného debutu Beaty Parkanovej je mladá Anežka. Dievča, ktoré chce za každú cenu vyhovieť svojmu okoliu, splniť blízkym ich požiadavky, no svoje vlastné pocity a priania potláča. „Chvilky hovoria nielen o vzťahoch v rodine, ale všeobecne o vzťahoch s ľuďmi, ktorí by nám mali byť v živote najbližšie – a oni z nejakého dôvodu sú alebo nie sú – a tak či tak je to komplikované,“ hovorí režisérka, ktorá do svojho filmu zakomponovala krásu, ťažkosti, srandu, pocity vnútorného zranenia… „Chvilky som si priala natočiť, pretože vo mne prevládal pocit, že človek potrebuje človeka. A o tejto potrebe Chvilky hovoria, v siedmich zastaveniach hlavnej hrdinky Anežky s jej blízkymi.”

 

Kasting sa vydaril

Režisérka netají, že hlavná hrdinka Anežka má čiastočne autobiografické črty. Správa sa podobne, ako ona v jej veku. „A hrbí sa ako ja počas celého môjho života,“ smeje sa Parkanová. Postavu Anežky ušila na mieru herečke Jenovéfe Bokovej. To, že išlo o šťastný výber, potvrdzujú aj ceny Český lev a Cena českej filmovej kritiky, ktoré za Chvilky Boková získala. Okrem nej si v snímke zahral aj Marek Geišberg, ktorého uvidíte v role slovenského muzikanta. „Takže aj spieva. Čisto profesionálne oceňujem, že aj keď sme mu piesne, ktoré sa mal naučiť, poslali neskôr, ako sme sľúbili, prešiel to krátkym unaveným pohľadom a ovládal ich aj tak bezchybne. Myslím si, že si odo mňa Marek drží odstup a trochu ma sleduje kritickým pohľadom. Ale mne to neprekáža, pokiaľ z môjho pohľadu odčíta, čo od neho chcem. A to nám vychádza, takže by som s ním rada znovu pracovala,“ dodáva režisérka.

 

Zmena v nás samotných je možná

Beata Parkanová dúfa, že diváci precítia, že im svojím filmom neklame a púšťa ich do sŕdc postáv tak úprimne, ako to dokáže. „To je, myslím si, oslobodzujúce. Keď človek pocíti, že v tom nie je sám,“ hodnotí. Ukazuje sa, že to nie sú len slová: po premietaniach vraj za ňou zvyknú ľudia prísť a zveriť sa jej, že pochopili mnohé veci – napríklad ľudia, ktorí pocítia, ako môžu vzťahom na jednu noc tomu druhému ublížiť. „Tieto skúsenosti mi ukazujú, že základné vzťahy a s nimi súvisiaca potreba, aby boli láskyplné, rezonuje v každom z nás. A tiež je na každom z nás, ako sa k nim postaví, čo si o sebe a svojich vzťahoch prizná, čo si chce a môže priznať. Nespracované ich máme všetci, ale to nie je nič negatívne. A zmena je možná. Najmä tá v nás. To je dosť nádejeplné!,“ hodnotí režisérka.

 

Režisérka nevedie divákov za ruku, ale za prst áno

Nečakajte však vysvetlenia a príčiny nefungujúcich vzťahov na zlatom podnose. Režisérka naznačuje, no nerozhoduje za diváka. Podľa jej slov mu svieti do tmy malým svetielkom, nevedie ho za ruku, ale za prst áno. Koniec koncov, pre každého môže byť vnútorným zrkadlom iná situácia či iná filmová postava. V prípade hlavnej hrdinky Anežky prevláda svet vnútornej samoty. Jej problémom je, že je človekom a ten jednoducho potrebuje človeka. No Anežka nevie dávať najavo svoje emócie, vstúpiť plne za seba do nejakého vzťahu. Podobných rovín a problémov sa dá v Chvilkach nájsť mnoho. Spoločným menovateľom je úprimnosť a pravdivosť, ktorá sa prenáša aj na diváka. „V čom presne v tomto filme spočíva? To podľa vonkajších ukazovateľov ťažko spoznáte, to je najlepšie vycítiť, a aj tak to môžeme mať každý inak. Ja ako diváčka, pokiaľ v kine pri filme trpím, tak hlasne bolestne vzdychnem, niekedy aj viackrát. A to je často celé, čo k tomu má zmysel povedať,“ hodnotí Parkanová.

 

Chvilky dokonca minulý rok súťažili v Karlových Varoch v sekcii na Východ od západu. Pre režisérku to bolo splneným prianím a radosťou, rovnako ako účasť na ďalších festivaloch, súťažných i nesúťažných. „Rovnako tak som teraz rada, že sa uvidíme v Košiciach. Pretože som trochu z Košíc, narodil sa tu môj dedo,“ uzatvára s úsmevom.

Mária Galajdová, Festivalový denník

 

Film zo sekcie Slovenská sezóna hrajú

  1. júna | 20:00

Kino Úsmev VSE Cinema

  1. júna | 11:30

Kino Slovan Hashtag.sk Cinema