00

dní


00

hodín


00

minút


00

sekúnd


DNES s osobným uvedením aj film Niečo naviac. Prečítajte si o ňom viac.

Režisér Palo Kadlečík dostal pred rokmi ponuku natočiť videoklip ku svetovému dňu Downovho syndrómu, napokon z toho vzišiel celovečerný dokumentárny film Niečo naviac. Ak ste ho nestihli, v kine, Art Film Fest ho zaradil do sekcie Slovenská sezóna a autori ho dnes osobne uvedú.

Na pozadí osobného príbehu rodiny odkrýva vysporiadanie sa a život s touto chorobou. Palo Kadlečík nadviazal spoluprácu so scenáristom a dramaturgom Martinom Šencom a infiltrovali sa do rodiny, kde sa pred niekoľkými rokmi narodilo dievčatko Dorotka s jedným chromozómom navyše. Film vznikal štyri a pol roka a autori zvolili observačnú metódu, na kameru “dovolili” priamo prehovoriť iba hlavnej hrdinke Dorotke. Tá má dnes už šestnásť rokov, film ju však zachytáva po obdobie tesne pred pubertou. Je členkou divadelného súboru a predstavenie príbeh rámcuje, ústredným motívom je totiž rodina. Na pozadí ich vzťahov a všedných dní odkrýva, v našej spoločnosti pomerne tabuizovanú, tému integrácie ľudí postihnutých touto chorobou do spoločnosti.

 

Nechýba niečo nám?

Pôvodne sme chceli robiť film o profesnom uplatnení ľudí s Downovým syndrómom a zobraziť tému skrz divadlo. Napokon od tohto zámeru vzišlo, aj keď divadlo zostalo ako rámcujúci prvok. Film je predovšetkým o rodine,” hovorí Martin Šenc a dodáva, že dôležité bolo predovšetkým otvoriť diskusiu, odmýtizovať chorobu a ukázať, ako sa s ňou žije. “Keď sme vstupovali do projektu, o Downowom syndróme sme mali chabé vedomosti. Zistili sme, že títo ľudia majú naozaj niečo naviac, podľa čoho sme film aj pomenovali. Nielen, že sú veľmi šikovní a majú svoje sny, veľmi dobre im ide zrkadlenie, čo uplatňujú v divadle. No hranicu úprimnosti majú oproti zdravým ľuďom úplne posunutú, preto je na mieste otázka, či nechýba niečo nám. Chromozóm naviac možno vnímať aj ako chromozóm lásky, pretože ju dávajú pocítiť absolútne úprimne. Nevedia zradiť, ani byť zákerní,” odkrýva svoju skúsenosť scenárista.

Filmári po zoznámení s rodinou rýchlo zistili, že štáb musí byť veľmi úsporný, aby nenarúšal intimitu. “Keď som prišiel do rodiny prvýkrát, mal som obavy, či to emocionálne zvládnem, no boli veľmi priateľskí a pochybnosti okamžite opadli. Ak som aj mal predtým obavy, či sa aj mne nenarodí dieťa s rovnakým postihnutím, po tejto skúsenosti som sa toho prestal obávať,” priznáva Martin Šenc.

 

Konflikt sa hľadal ťažko

Chceli sme, aby to bol úprimný film a bolo nám vyčítané, že je veľmi pozitívny. Snažili sme sa nájsť negatíva, aby to nebol jednostranný pohľad, no rodina prijala Dorotku absolútne, takú aká je. Nevnímajú problém, skôr naopak, obohacuje ich to.” Hlavná protagonistka je podľa scenáristu prirodzene vtipná, Niečo naviac je teda optimistický film a tému prirodzene odľahčuje aj napriek tomu, že ukazuje vážnu problematiku. Po tom, ako sa premietal v kinách, kontaktovali filmárov diváci s podobnou skúsenosťou, ktorí potvrdzovali, že ľudia s touto chorobou sú “slniečka”. “Možno by stálo za to, pokračovať v téme, protagonisti majú teraz šestnásť rokov, hádže s nimi puberta, chcú sa zamilovať,” uvažuje scenárista. Podľa neho je v prvom rade na rodičoch, do akej miery chcú svoje dieťa integrovať do spoločnosti. “Niektorí sa rozhodnú umiestniť dieťa do špeciálnej školy, tým pádom dostane viac vedomostí a niektorí zase svoje dieťa zapíšu do klasickej školy medzi zdravých rovesníkov, kde síce osobnostne rastie podobne ako oni, no vyučovanie mu nedá toľko vedomostí, ako v špeciálnej škole,” vysvetľuje Martin Šenc. Ľudia s Downovým syndrómom sa vraj môžu výborne uplatniť v umeleckej sfére, pracovať v chránených dielňach či ako pestúni a mnohí z nich sú úspešní športovci.

Roberta Tóthová, Festivalový denník

 

Film Niečo naviac zo sekcie Slovenská sezóna hrajú:

  1. júna | 16:30

Kino Slovan Hastag.sk Cinema