Karel Janák je skúsený autor úspešných tínedžerských komédií ako Snowboarďáci či Rafťáci. Po tom, ako režíroval bláznivú komédiu Cuky Luky Film (2017) prichádza so sviežou žánrovou zmenou. Jeho triler Dôverný nepriateľ o dvojici zajatej v inteligentnom dome mal v nedeľu premiéru na Art Film Feste.
Dvojica v príbehu sa odsťahuje do Tatier do supermoderného domu, ktorý je pre príbeh kľúčový. Našli ste ho naozaj v Tatrách?
Na Slovensku, v Čechách ani v Pobaltí sme supermoderný dom na samote nenašli. Dom sme museli natočiť v Prahe a obklopiť ho celý zeleným pozadím, pretože bol v domovej zástavbe a my sme ho potrebovali premiestniť do Tatier. Je celý presklený, všetky pohľady von ale musia vyzerať, že sa nachádza v lese. Museli sme ho napasovať aj do lokácie v Tatrách, kde sme natáčali, tak, aby to bolo nenápadné. Bol to náročný trikový proces, stále pracujeme na kozmetických úpravách. Diváci si ich zrejme ani nevšimnú, no chceme, aby to bolo dokonalé.
Film mal na festivale v nedeľu vôbec prvých divákov. Aké boli reakcie?
Po zostrihaní filmu, keď ešte neboli urobené triky, sme mali malú testovaciu projekciu, hlavne kvôli pripomienkam ku strihu. Viac-menej ho videli ľudia až teraz, bol som veľmi nervózny, pretože je to môj prvý triler a prvý vážnejší film, na ktorom sa nemajú ľudia celý čas smiať, ale sa aj trochu báť a byť v napätí. Mal som teda pochybnosti, či sa to podarilo. Sú tam aj vtipné scény, aby sa divák do príbehu ponoril, aby ho hlavná hrdinka zaujímala. Tam, kde sa mali, tam sa diváci smiali a v momentoch, keď sa mali báť, sa ani nepohli. Na konci sme mali celkom búrlivý potlesk, tak sa to snáď podarilo.
Zrejme ste videli film Ex Machina. Dá sa s ním triler Dôverný nepriateľ porovnávať?
Samozrejme, videli sme ho, ale nie preto, že by sme ho chceli kopírovať. V rámci príprav na natáčanie som si musel s kameramanom napozerať mnoho podobných filmov. Aby sme sa neopakovali a aby sme vychytali veci, ktoré v žánri fungujú či nefungujú. Sieť so Sandrou Bullock má k nášmu filmu bližšie. Dôverný nepriateľ nie je ako Ex Machina, vychádza z inej premisy. Ex Machina je o rozdieloch medzi umelým a reálnym človekom, o tom, aké môže byť nebezpečné, keď stroj nadobudne ego. My sme nechceli robiť sci-fi, ale príbeh z aktuálnej doby. Toto sa môže stať o päť či desať rokov, čo je o to desivejšie. Obklopujeme sa vecami, ktoré nám môžu škodiť. Máme telefón, tablet, počítač, chladničku, práčku, alarm s umelou inteligenciou, ktoré môžete ovládať na diaľku a podobne. Je to pohodlné a príjemné, no zabúdame na to, že telefón má kameru, mikrofón, GPS súradnice, posielame a prijímame ním správy, surfujeme na internete, stáva sa tak oknom do nášho okolitého sveta.
Moderné technológie sú teda antagonistom príbehu?
Nie je to príbeh o robotickom nepriateľovi, skôr o zneužití technológií. Hrdinka je obklopená nielen telefónom, ale celým domom. Nevie, či sa do jeho programu niekto nenabúra a nezačne ju sledovať, odpočúvať, upravovať jej realitu tak, aby videla nie to, čo je pravda, ale to, čo niekto chce, aby videla. Dom ju dostáva do celkom šialenej situácie, život sa jej prevráti naruby. Nemôžem prezradiť viac, príbeh je postavený na zvratoch a prekvapeniach a divákov by som o ne pripravil.
Ste považovaný za hitmakera, Snowboarďáci prekonali svojho času český rekord v návštevnosti, vlani mal premiéru Cuky Luky Film a na Slovensku mal tiež veľkú návštevnosť. Na základe čoho vstupujete do projektov?
Cuky Luky Film som robil najmä kvôli mojim kamarátkam, Petre Polnišovej a Zuzke Šebovej, veľmi som s nimi chcel spolupracovať. Druhá vec je, že ma veľmi lákajú žánre, sú výzvou, majú isté stavebné prvky a hra s nimi ma baví. A láka ma robiť crazy komédie, je to žáner, kde si človek môže dovoliť viac ako je normálne. Film robím tak, aby ma ako diváka bavil, aby si ho ľudia užili. Na film sa vynaloží veľmi veľa práce a peňazí, mal by byť preto robený pre ľudí, nie pre tvorcov. Tak si predstavujem, ako by sa páčil mojej mame, babičke, mojim deťom. Snažím sa, aby film ľudí bavil a keď vidím, že má námet tento potenciál, tak sa mi do toho chce.
Možno je to drzá otázka, ale do akej miery ste stotožnený s humorom Cuky Luky Filmu?
Podľa mňa mal byť urobený viac Cuky Luky, viac bláznivo. Je to veľká satira na svet šoubiznisu, pretvárku. Je to asi o čosi múdrejší film ako ľudia čakali a tú satiru celkom neodčítali. Keď od filmu niečo očakávate, je ťažšie priznať si, že to, čo v kine vidíte, je síce niečo iné, ale je to tiež dobré. Mám pocit, že keby bol Cuky Luky Film viac ,,cukilukovský”, mal by ešte väčší ohlas od fanúšikov. Keď je však človek obklopený svojou kultúrou, môže ňou byť presýtený a pozerať sa na veci cez prsty. Podľa mňa Slovensko nevidí, že má veľmi dobrú komediálnu dvojicu herečiek, čo je celkom unikátne. Je tu mnoho mužských komediálnych dvojíc, no v ženskej polohe je to vzácne. Totiž herečky si zo seba nerady robia srandu, nerady sa zhadzujú. Tu sa zišli rovno dve a to sebazhadzovanie si užívajú, nepredbiehajú sa v tom, ktorá je krajšia, ale v tom, ktorá je srandovnejšia, rozcuchanejšia. Dúfam, že dievčatá to ešte využijú, rád by som im pomohol, aby urobili film, ktorým ukážu, že sú šikovné komediantky aj vo svete.
Keď mal film taký úspech, nepremýšľali ste aj nad pokračovaním?
Rozmýšľal som nad Cuky Luky 2, ale to nie je ono, chcelo by to niečo nové. Na Slovensku majú Cuky a Luky mnoho fanúšikov, ale aj mnoho hejterov a tá predpojatosť môže byť škodlivá. Film u vás videlo 120 000 divákov, čo je pekné, očakávania sa naplnili, no príde mi ľúto, že sa mnoho ľudí voči nemu vopred vyhraní a do kina nejde. Keby ale vzniklo niečo čerstvé, založené na tom, že Petra a Zuzana sú geniálne komediantky, malo by to podľa mňa ešte lepšie výsledky.
Vojta Kotek s Jiřím Mádlom sa preslávili vďaka vašim Snowboarďákom, obsadili ste ich ako mladé uchá. Ako ste našli túto dvojicu?
Na Snowboarďákov sme robili veľmi veľký kasting, rukami nám prešlo asi 800 ľudí, mali sme asi šesť kôl a výber sme postupne zužovali. Vojta Kotek bol už z nejakých filmov známy, no hral skôr dramatickejšie, vážnejšie postavy. Bol skúsený a k nemu som chcel obsadiť niekoho bezprostredného. Po veľmi dlhom váhaní, dnes nechápem, prečo som to tak dlho riešil, zostal Jiří Mádl. Dlhé vyberanie sa však oplatilo, pretože sú spolu super.
Na scenár Dôverného nepriateľa ste boli traja, nie je to priveľa?
Na začiatku mal Jano Slivka námet, triler o dvojici v inteligentnom dome. Dal to napísať Marekovi Epsteinovi, úmyslom bolo ladiť príbeh komediálne, čo si podľa mňa s trilerom odporuje. Marek Epstein napísal konverzačnú komédiu skôr pre televíziu, nebolo to veľmi vizuálne. Jano Slivka to prepísal pre kino a pridal napätie, no stále som s tým nebol spokojný. Chcel som, aby sa ľudia viac báli. Jano to vzdal a tak som to celé prepísal, ponechal som jednu scénu, ktorá sa mi veľmi páčila. Potom sme to ešte prepisovali s kameramanom a mali sme dva konce. Oba sme ich natočili a rozhodli sa až v strižni. Poctivá scenáristická príprava sa pri natáčaní vyplatí, o to väčšia istota je, že vám to bude fungovať.
Ste scenárista samouk?
Mojím problémom je nájsť scenáristu, s ktorým by som súznel, tak ako Jan Hřebejk a Petr Jarchovský alebo Svěrákovci, za celý ten čas som si takého nedokázal nájsť, a tak musím scenáre písať sám. Scenáristika je veľmi ťažká profesia, no je tu záruka, že vec, ktorú sám napíšem, budem aj rád natáčať. Teraz mám scenáristu mojej krvnej skupiny Petra Huckého, točíme spolu pre Českú televíziu rozprávky. Práve mi dával na prečítanie bláznivú komédiu, tak uvidíme.
Vrátili by ste sa teda ku komédii?
Komédie ma bavia stále. V hlave mám teenagerskú komédiu, možno by som si to po rokoch opäť skúsil. No mám nápady aj na filmy, ktoré nie sú čisté žánre, sú o čosi vážnejšie, ale o to silnejšie. No ešte chvíľku potrvá, kým ich napíšem.
Roberta Tóthová
Film Dôverný nepriateľ
zo sekcie Slovenská sezóna hrajú:
- júna: 11:00
Kulturpark 2 JOJ Cinema
