00

dní


00

hodín


00

minút


00

sekúnd


Herečka Ivana Chýlková si dnes prevezme cenu HERCOVA MISIA

Účinkovala v chronicky známom Dědičství i v slovenskej psychologickej dráme Iná láska. Na svojom konte má Českého leva, cenu zo ženevského festivalu Hviezdy zajtrajška, ale aj tri televízne ceny TýTý. “V dobrých seriáloch máte oveľa väčšiu šancu venovať sa psychológii postáv,” hovorí Ivana Chýlková. Dnes sa s ňou návštevníci festivalu a Košíc môžu stretnúť o 16.00 h pri Dolnej bráne v Košiciach alebo pred záverečným ceremoniálom v Kunsthalle, ktorý sa začína príchodom hostí okolo 19.30 h.

 

Vaša kariéra je úzko spojená s divadlom, filmom i televíziou. Čo z tohto trojlístka je vám najbližšie?
Mám rada všetky tieto odbory, pretože majú jedno spoločné, a to je hranie. A to ma robí šťastnou. Film a televízia ostanú. V divadle zažijete intenzívny pocit istej súnáležitosti s kolegami, s divákmi. Požičiate si čas detstva, kedy sa niektorí hry zúčastnia aktívne, druhí pasívne, ale cítite na mieste, či to všetkých baví a zaujíma. Je to ako jazda, kedy cítite, že máte všetko v rukách a je len na vás, kedy povolíte uzdu alebo pritiahnete. Je to jediný druh manipulácie, ktorý som ochotná akceptovať… a ešte k tomu s nadšením.

Na začiatku vašej kariéry ste sa objavili aj vo filme Iná láska režiséra Dušana Trančíka, ktorý si tu na Art Film Feste prebral Zlatú kameru minulý rok. Ako si spomínate na túto spoluprácu?
Je to škoda, že dostal cenu minulý rok a nie tento, rada by som ho zase videla. Je to človek, ktorý má pre svoju prácu nielen nadanie, ale tiež obrovský zápal a vášeň. Takých ľudí nie je mnoho a o to sú vzácnejší. Moje účinkovanie v Inej láske stálo vlastne na náhode, pretože v tej dobe som bola študentkou posledného ročníka na DAMU a náš ročník išiel hrať absolventské predstavenie, v ktorom som tiež účinkovala, na festival do Francúzska (čo bolo vtedy v roku 1985, samozrejme, terno, že mohol človek vycestovať na západ). Vtedajší šéf katedry sa rozhodol, že ja nepôjdem, že by som zle reprezentovala našu školu, čím vyjadril svoj osobný postoj ku mne, ktorý mal po celý čas štúdia. Inak povedané, užil si to. No a v tom čase som dostala ponuku od Dušana Trančíka. Takže moji spolužiaci odišli na západ a ja na východ, do Osrblia. Myslím si, že nakoniec som tá šťastnejšia bola ja. Film bol krásny a práca na ňom nezabudnuteľná.

Tento rok si pripomíname 100. výročie vzniku Československa. Slovenské filmy boli dlho v tieni tých českých, posledné roky však ukazujú, že slovenský film naberá na obrátkach. S ktorými zo slovenských kolegov, režisérov i hercov, by ste radi spolupracovali?

Trančík, Luther, Hanák, Hollý, Jakubisko, Kadár… To sú mená, ktoré som obdivovala od nepamäti. Z tých o niečo mladších Nvota, Bebjak, Šulík… Nadaných hercov a herečiek má Slovensko na svoj počet obyvateľov neúrekom. Takže z nich s kýmkoľvek.

Postupne ste sa objavili v snímkach takých významných režisérov ako Karel Kachyňa či Věra Chytilová. Kachyňa bol známy tým, že vedel skvele vystihnúť psychológiu postáv. Pocítili ste to pri spolupráci s ním?
Karel Kachyňa bol železobetónový muž. Ako bol vzrastom malý, tak bol duchom veľký. Muž každým kúskom… veľký filmár, vzdelaný, zásadový, neohybný v tom najlepšom slova zmysle. Točila som s ním raz. Moja postava nebola nejako psychologicky náročná. Vyžadoval čo najväčšiu autenticitu, a to je niečo, čo ma zaujímalo a stále zaujíma. Tým sa vlastne človek dostáva k tomu, čomu môžete hovoriť psychológia postáv. Nájsť pre ne a pre ich správanie pochopenie. To vám dovoľuje byť autentický, skutočný. Je to taká neustála autoterapia. Je to očistné a krásne zároveň.

Věra Chytilová zasa bola výraznou režisérkou ženou, ktorá sa presadila v rámci silných mužských kolegov v 60-tych rokoch. Vy sama často hrávate role sebavedomých, emancipovaných žien. Sedia vám takéto typy úloh alebo máte v scenári radšej úplne iné charaktery?
S ňou som pracovala dvakrát. Boli to pidiroličky. Vo Faunovom veľmi neskorom popoludní som bola jedna z mnohých akoby úlovkov starnúceho seladóna v podaní Leoša Suchařípu a potom som sa objavila v Dědictví aneb kurvahošigutentag… Věra bola zjavenie. Silná, neuchopiteľná, vášnivá, človek s naozaj dobrým srdcom, nezlomnou vôľou, zvedavá, zábavná. Jej ťah na bránku v akomkoľvek konaní bol obdivuhodný, som šťastná, že som ju poznala.

Keď sme už pri tom Dedičství, ktoré absolútne zľudovelo, neodpustím si otázku: Na ktorej hláške z tohto filmu ste sa vy osobne zabavili najviac?
Asi vás neprekvapím. Je to v jedinej scéne, kde vystupujem… Vedie sa rozhovor o Bohu, kde moja postava, manželka Mirka Donutila, vysvetľuje, že v Boha neverí, pretože ho nikto nevidel, na čo Bolek kontruje trochu brutálnejším spôsobom: “Ja som vašu p..u tiež nevidel a verím, že ju máte!”

Objavili ste sa aj v seriáli Druhý dych i viacerých ďalších TV filmoch a seriáloch. Aký je pre vás rozdiel v stvárňovaní postáv, povedzme, v psychologickej dráme a na druhej strane, v ľahších televíznych projektoch?
Je taká tendencia pozerať sa na televíznu tvorbu cez prsty. Do istej miery to chápem, ale to zrejme máte na mysli také tie rýchlo-nekonečné seriály. To je ale špeciálna disciplína, ktorá nemá so zbytkom televíznej tvorby nič spoločné. A tak to treba i chápať. Na druhej strane vznikajú vynikajúce veci. U nás v poslednej dobe napríklad minisérie Metanol alebo Dukla, zo starších Súkromné pasce. Na Slovensku napríklad Tajné životy. Viete, v dobrých seriáloch, čo predpokladá dobrý scenár, máte oveľa väčšiu šancu a viac času venovať sa psychológii postáv, keďže ich vidíte vo viacerých rôznych situáciách, na ktoré by napríklad vo filme nebol čas. Mám napozerané veľké množstvo zahraničných seriálov, zvlášť britských. Špeciálne ich spôsob rozprávania sa tradične nevenuje iba oklieštenému vývoju postáv, ale má i hlboký pohľad do sociálneho a spoločenského zázemia všetkých spoločenských vrstiev. Po čase zistíte, že máte pomerne podrobný prehľad o všetkých možných sférach spoločnosti, vrátane histórie. Na to film nestačí, je príliš krátky. Musím sa priznať, že som na nich závislá. Ja osobne som si tzv. psychologické drámy zahrala najviac v televíznych seriáloch: Priateľka z domu smútku, Čo teraz a čo potom, v televíznom filme Hadí tanec a tak ďalej. Nedám na televíznu tvorbu dopustiť.

Získali ste Českého leva, Veľkú zlatú cenu na TV festivale v Cannes, divácku cenu Týtý a teraz v Košiciach aj Hercovu misiu. Ktorá z nich bola pre vás najväčším prekvapením?

Vlastne všetky. Človek robí niečo, čo má rád a čo ho teší. A to je jedna z možností, že  sa dozviete, že to vaše šťastie zaujíma a teší i ďalších ľudí.

A ak by ste cenu Hercova misia mali niekomu odovzdať vy, kto by to bol a prečo?

Za seba by som ju dala Ive Janžurovej. Jej nadanie a jej svetlo ma sprevádza celým životom. Nepoznám v našich končinách nikoho podobného.

 

Mária Mlaková