Ceny sú podľa neho bonus, ktorý pomáha pracovať ďalej. To podstatné na práci režiséra však je vnútorný pocit víťazstva. Ten Alexej German mladší zrejme zažil už viackrát, keďže jeho filmy – od debutu Posledný vlak až po najnovší Dovlatov – stále pútajú medzinárodnú pozornosť. Dva z nich počas Art Film Festu uvidia aj Košice.
Váš otec bol slávny režisér Alexej German starší. Študoval u Kozinceva, známeho svojím expermintálnym prísupom. Prenieslo sa niečo z toho aj do jeho a vašej tvorby?
Z istého pohľadu samozrejme, keďže syn vždy zdedí niečo od svojich rodičov. Organicky je tam predpoklad, že sa niečo prenieslo aj do mojej tvorby. Ale na druhej strane, ja som žiakom leningradskej školy, čo je pojem zo 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia. Tam sú isté rozdiely oproti tvorbe môjho otca, napríklad ja vo svojich filmoch zobrazujem viac Petrohrad ako mesto.
Váš otec svoj posledný film Je ťažké byť bohom nestihol dokončiť. Záver ste vytvorili vy spolu s vašou mamou. Bolo ťažké dať bodku za otcovým dielom?
Nikto nevie, ako by otec zakončil tento film. Možno by ho napokon úplne prerobil. Ale my sme ho dokončili približne tým smerom, ako to on chcel. A či to bolo zložité? Zložitosť a komplikovanosť sa nedá merať, pretože neviete, k čomu to prirovnať. Určite to bolo ťažké, ale nezveličoval by som. Viete, život je v princípe veľmi nepríjemná vec. A preto v porovnaní s bežnými nepríjemnosťami života bola aj toto len ďalšia nepríjemnosť, aj keď možno zložitejšia. To, čo ma trápi je, že nevieme, ako by to dopadlo, keby film dokončil otec. Nevieme, či by ho bol dokončil, či by bol takýto, či by ho zverejnil…
Ešte chvíľu zostaneme pri tých ťažších témach. Pretože film, o ktorom hovoríme, je najmä o zle. Prišli ste teda pri tejto snímke na to, čo je podstata zla?
Nad tým som nikdy nerozmýšľal. Ťažko povedať, čo je to zlo. Ten film totiž nehovorí o samotnom zle, ale o nástupe zla, jeho mutáciách a nemožnosti toho, že by nakoniec vyhralo dobro.
Pri vašej vlastnej tvorbe nemôžeme obísť ceny, ktoré ste získali. Už váš debut Posledný vlak získal cenu v Benátkach a mnoho ďalších cien. Čo takýto úspech hneď na začiatku kariéry znamená pre mladého režiséra?
Nič zvláštne. Po získaní dôležitej ceny sa ale oveľa ľahšie nájde priateľka (smiech). Všetci vás majú radi, potom na to všetci zabudnú a zase majú radi niekoho iného. Ale pre mňa ceny nie sú to hlavné. Ceny sú bonus, ktorý vám pomáha ďalej pracovať. Ja sa snažím nevnímať tieto ocenenia, pretože sú dobré filmy, ktoré nedostanú žiadnu cenu a, naopak, sú zlé filmy, ktoré dostanú veľa cien. V konečnom dôsledku sú ocenenia filmov politika. Takže sa snažím nevnímať ich tak, aby na mňa príliš vplývali. Je, samozrejme, príjemné, keď človek dostane ocenenie a nehovorím, že ich nerád dostávam, ale nemalo by to meniť povahu človeka.
A čo čerstvá Zlatá kamera, ktorú ste získali tu na Art Film Feste?
Najprv som vôbec nevedel, čo mám povedať, lebo nikdy neviem, čo mám povedať, keď dostanem nejakú cenu. Potom som si pomyslel, že toto ocenenie znamená uznanie mojej tvorby, že moje filmy nerobím zbytočne a niekto ich aj potrebuje, že moja práca má nejaký zmysel. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že nič nemá zmysel. Ale keď sa na to nepozerám vo všeobecnosti, ale z konkrétnej oblasti, v ktorej pracujem, tak si poviem, že niekto si niečo z toho odnesie. Nezachová sa to na tisícročia a možno ani na storočia, ale aspoň v istom časovom úseku moja práca má nejaký zmysel.
Ak teda ceny nie sú pre vás na filmovaní tým najdôležitejším, čo to je?
Vnútorný pocit víťazstva. Príjemný pocit z toho, keď vidíte, ako z tých jednotlivých častí – práce kameramanov, zvukárov, scenáristov a tak ďalej – vznikne nakoniec harmonická jednota. Dôležitý je aj pocit, keď sa človek večer vracia domov a vie, že sa mu dnes niečo podarilo. A dôležité je aj vysloviť to, čo vás znepokojuje.
Vy ste k filmu vlastne prešli od divadla…
…nie celkom. Ja som iba chvíľu študoval za divadelného kritika. Takže nemôžem povedať, že som prešiel z divadla, lebo som v ňom nikdy nebol.
Prečo ste zanechali divadelnú kritiku?
Bolo to nudné. Nie je v tom tá energia. Možno by som bol dobrým divadelným kritikom, ale nevidel som v tom perspektívu práve kvôli tomu, že sa mi to zdalo nudné.
Tu v Košiciach môžeme vidieť dva vaše filmy. Jeden z nich hovorí o umelcovi dusenom režimom v 70-tych rokoch. Prečo ste si vybrali práve život dlho neuznaného umelca Dovlatova?
Pretože to nebol Rus, bol to arménsky žid a taká paradoxná osobnosť. Nikto za jeho života nechcel tlačiť jeho knihy a po smrti sa stal veľmi populárnym. Mal veľmi tragický osud, a pritom písal veselé príbehy. Bol to fyzicky pekný muž so zovňajškom Taliana a žil v chladnom Petrohrade. Mal veľa žien, ale pritom sa vrátil k svojej manželke. Zaujímal ma ten vnútorný konflikt v ňom, a popri tom som mal možnosť vrátiť sa do mesta môjho detstva, do Petrohradu.
Tvrdíte, že dôležité je zachytiť ľudí, nie tak obraz doby. Pre mnohých umelcov je a bol veľkou inšpiráciou práve ruský človek a jeho duša. Je to tak aj u vás?
To sa pekne hovorí, duša ruského človeka. Je to taký odbytový tovar. Duša ruského človeka je dôležitá, je veľmi protirečivá, veľmi rozľahlá v čase. Ale je to niečo, čo sa nedá zjednodušiť, sformulovať, nedá sa to postulovať, lebo je tam príliš veľká rôznorodosť – etnická, geografická, historická. Je to niečo neuchopiteľné. Preto nás, Rusov, doteraz Európa nepochopila, hoci chápu, že nás nechápu. Jediný, kto jej trochu rozumel, bol Lev Nikolajevič Tolstoj. Ale on bol posledný, kto ju chápal.
Aké sú vaše ďalšie tvorivé plány?
V prvom rade mám plány liečiť sa. Ale inak mám veľmi veľa plánov, povedal by som, že čím horšie sa cítim alebo čím častejšie mi zlyháva nejaká časť organizmu, tým viac sa ponáram do práce. Plánov je teda veľa, chcem robiť dokumentárne filmy, veľký film o ženách, ktoré bojovali vo vojne, nejaký menší film… Je toho naozaj veľmi veľa.
Mária Mlaková
Film Dovlatov zo sekcie Zlatá kamera hrajú:
- júna: 18:30, Kulturpark 2 JOJ Cinema
