Rozhovor s najlepšou európskou herečkou 2017 Alexandrou Borbély. Gratulujeme!

Art Film Fest Košice sa pripája ku gratuláciám herečke Alexandre Borbély, ktorú za výkon v maďarskom filme O tele a duši vyhlásili na 30. ročníku udeľovania Európskych filmových cien za najlepšiu európsku herečku. Rodáčka z Nitry bola tento rok členkou hlavnej poroty AFF Košice a zároveň na ňom osobne uvádzala spomínaný film. Pri tejto príležitosti poskytla Festivalovému denníku rozhovor o svojej práci herečky, porotkyne a filme celkovo.

Som závislá na filme

Púta pohľady všade, kam príde. Jej charizmu a herecký talent ospevuje po poslednom hereckom výkone veľká časť filmového sveta. Alexandra Borbély.

Máte 32 rokov, na konte veľký úspech s maďarským filmom o Tele a duši, ktorý zažiaril na Berlinale. Teraz ste členkou Hlavnej poroty na festivale. Máte za sebou celkom zaujímavý polrok. 

To áno. Porotcovanie je veľmi inšpirujúce, príjemne sa tu kombinuje oddych a zážitok zo sledovania filmov. A mám pocit, že sa tu zišla výborná partia ľudí – porotcov. Takže sa tu mám veľmi dobre.

 

Porota je naozaj rôznorodá, bude to spojené s ťažkým rozhodovaním o víťaznej snímke?

Nemyslím si. Je tu režisér Juraj Lehotský, palestínska herečka Samar Qupty, český režisér Tomáš Weinreb a francúzsky kritik a festivalový kurátor Jean-Marc Thérouanne. Ale napriek tomu si myslím, že to nebudú veľké hádky. Cítim, že máme podobný pohľad na svet.

 

Je to vaša premiéra v roli porotkyne. Máte rešpekt?

Veru, bola som prekvapená, že ma z Art Film Festu oslovili. Najprv som si aj myslela, že som na túto úlohu mladá. No po tých dňoch, čo tu trávime v Košiciach a pozeráme súťažné filmy, viem, že tento pocit nebol správny. Väčšinou si pozrieme dva filmy za deň. A hneď sa o nich začneme rozprávať. Myslela som si, že si dojmy necháme na koniec, ale nedá sa to. Hneď to z nás srší.

 

Evidentne patríte do sveta filmu, rozumiete mu.

Áno, viem o tom veľa, cítim to tak. Je to veľmi vzrušujúce. Ešte som nezažila niečo také, ako byť na druhej strane a hodnotiť. Priznám sa, že keď som túto ponuku dostala, radila som sa aj s lldikó Enyedi, s ktorou som natáčala film o Tele a duši. A ona mi povedala, že sa na to mám pozerať ako diváčka. Že sa mám nechať unášať.

 

Takže je pre vás dôležitá filmová emócia? 

Áno, veľmi. Napríklad Tomáš Weinreb mi hovoril, že pre neho nie je podstatné, aby sa ho filmy dotkli.

 

Máte maďarské korene, vyštudovali ste herectvo v Budapešti. Ťahá vás to aj k slovenskému filmu?

Jednoznačne áno, mám taký sen – chcela by som veľmi natáčať na Slovensku a v Čechách. Viete, som si istá, že môj život by bol iný, keby ma pred rokmi zobrali na VŠMU v Bratislave.

 

Vypadli ste v treťom kole, ale vyjadrili ste sa viackrát, že do Budapešti vás to ťahalo viac.

Áno, bolo mi to bližšie kvôli môjmu materinskému jazyku, ktorým je maďarčina. Ale ja som vyrastala na českých a slovenských filmoch, je to vo mne. Mám k tejto kinematografii silný vzťah. Aj teraz, keď sa vraciam do Nitry, vždy ideme s mamou do kina na niečo lokálne. Mám to v sebe a chýba mi to.

 

A vnímate rozdiel v prístupe k témam a celkovo v kinematografii medzi Slovenskom a Maďarskom, v čom je to iné?

Je to iné, ale ťažko sa mi to definuje.

 

Čo témy?

Tie sú rôznorodé. Reflektujú sa aj súčasné témy alebo história. Teraz napríklad na jednej strane rezonuje provokatívny film režiséra Kornéla Mundruczóa, ktorý bodoval aj v Cannes a rieši aktuálnu utečeneckú otázku. Ale pritom skript bol prichystaný už 10 rokov, len pozmenili hlavnú postavu. A zase na druhej strane žne úspech aj režisér Gábor Herendi s filmom Kincsem, ktorý je historickou snímkou o slávnom koňovi.

 

Ako je to so ženskými režisérkami?

V Maďarsku jednoznačne prevládajú muži.

 

No natáčali ste film o láske pod taktovkou spomínanej ženskej režisérky lldikó Enyedi O tele a duši. Je to nekonvenčná lovestory dvoch odlišne zmrzačených ľudí: starnúceho finančného riaditeľa bitúnku a mladej uzavretej kvalitárky mäsa.

Veľmi ma prekvapilo, že ma oslovila. Môj učiteľ na univerzite mi vždy hovoril, že dostanem takú úlohu, ktorá sadne k tomu, čo vyžarujem a ako vyzerám. A že nikdy nemáme počítať s niečím iným.

 

Evidentne sa mýlil. Postava Márie je pomerne komplikovaná. Má aj autistické črty…

Presne a k tomu nie je ani ženská, a nie je otvorená jej sexualita, je trochu ako dieťa. Bola som veľmi prekvapená, že ma chce obsadiť do úlohy, ktorá mi je tak vzdialená. Hovorila som si, že to je príležitosť, ktorú musím naplniť. Mám pocit, že takéto príležitosti prichádzajú v živote len niekoľkokrát.

 

Bolo to ťažké? Čo vám pomohlo dosť sa do úlohy Márie?

To, že som sa dostala do jej sveta. Videla som, aké nosí šaty, aké má vlasy. Keď som sa videla v zrkadle, vedela som, že mám polovicu práce za sebou. Vymyslela som si pre ňu charakteristickú chôdzu.

 

Sadli ste si s režisérkou na prvú?

Úplne. Boli scény, po ktorých prišla za mnou a len mi povedala, že by to chcela trochu inak, ale nevedela to vysvetliť. Ale ja som jej hneď rozumela. Cítila som to rovnako. Druhý záber som urobila inak a vedeli sme, že takto to je správne.

 

Bolo to aj tým, že sa stretli dve ženy?
Určite tam bola ženská senzibilita, veľmi sme si sadli, rozumeli sme si. Vytvorila sa medzi nami dôvera. Napríklad robila to, že ma nechala vojsť do izby a všetko ostatné nechala na mňa, len mi povedala, že mám v rámci toho priestoru fungovať. Fakt to išlo ľahko, neviem to presne vysvetliť. Rozprávali sme sa o tom aj s mojou spoluporotkyňou Samar Qupty, že je iné, keď fungujú spolu ženy.

 

V čom to je?

Napríklad v tomto prípade mi nikdy Ildikó na rovinu nepovedala, že hlavná postava Mária má trochu z nej, že preto ju tak pozná. Ale cítila som to z nej, vedela mi to predať aj bez slov. A prešlo to asi aj na divákov. V Maďarsku film videlo 65-tisíc divákov, to je na umelecký film tohto typu výborný výsledok.

 

Akú rolu by ste si ešte chceli vyskúšať?

Túžim si zahrať niečo, čo mi je osobnostne blízke. Lebo aj v divadle dostávam úlohy, ktoré sú mi vzdialené. Napríklad teraz hrám slávnu maďarskú sériovú vrahyňu, ktorá vraždila 13-ročné dievčatá. Zaškrtila ich a potom sa s nimi sexuálne stýkala. Takže fakt dostávam všelijaké úlohy (smiech).

 

Do týchto úloh vás ale vyberajú iný.  Keby ste si mohli vybrať vy, čo by to bolo?

Chcela by som si zahrať vo filme o láske. Ale nie tej autistickej, ako v tomto filme, ale v niečom normálnom, súčasnom. Napríklad aj môj je partner je herec. Aj takýto vzťah by stál za spracovanie. Napríklad, ako človek prežíva to, že ten druhý má ľúbostné scény. Je to téma, ale vo filme som to ešte nevidela spracované.

 

Divadlo alebo film?

Film!

 

To bola jednoznačná odpoveď.

Milujem divadlo, ale teraz ma to viac ťahá k filmu. Asi to spôsobilo aj to, že som mala fakt fantastickú spoluprácu s Ildikó. Bolo to niečo výnimočné. Od tej chvíle som zamilovaná do natáčania a závislá od filmu.

 

Andrea Vrbovská Szőcsová