Do Košíc sa vraciam po roku. Minulý rok som tu predstavoval svoj film Ja, Olga Hepnarová. Bola tu výborná atmosféra a aj preto som prijal pozvanie tento rok do poroty. Priznám sa, že si to vážim, ale mám aj rešpekt.
Je to pre mňa akási premiéra, doteraz som bol porotcom len raz na detskom festivale, takže to bolo z úplne iného súdka. Nie je to jednoduchá úloha. Nedávno som totiž bol ešte ten typ, čo viac kritizoval druhých a analyzoval veci. Ale potom, ako človek ide s vlastnou kožou na trh, mení sa. Už viac rozumiem tomu, že sa väčšina ľudí snaží robiť veci poctivo. A spĺňajú to aj všetky filmy, ktoré som tu doteraz videl.
Teší ma aj rôznorodosť poroty, ktorá určite pomôže v rozhodovaní. Chodíme spolu na filmy, bavíme sa o nich a je zaujímavé sledovať ten rôznorodý pohľad. Ja som napríklad vyštudoval dokument a ešte pred FAMU som vnímal veci inak, poetickejšie. Štúdium ma z toho vyviedlo a pritiahlo ma to viac k sociálnym a spoločenským témam. Keď človek točí dokument, nikto mu nezoberie zážitky, ktoré si vytvorí na pľaci s ľuďmi. Je viac prepojený s učinkujúcimi, je to iné ako s hercami. Ale nikdy som sa nelimitoval na to, že budem robiť len dokument. Zároveň priznávam, že keď človek začne s hraným filmom, k dokumentu sa vracia ťažšie a možno až neskôr.
Keď sa zamyslím, ako môj prvý hraný film zmenil môj život, tak ako prvé mi napadá produkcia – snímku Ja, Olga Hepnarová, sme si koprodukovali sami. Spolupracovali sme s domácimi aj zahraničnými producentmi, nebolo to stále jednoduché. Na druhej strane si však uvedomujem, že producenti majú ťažkú prácu: tvorcovia si niekedy myslia, že peniaze na film padajú z neba. Každý vníma svoj film intenzívne, majú to ťažké. Samotné natáčanie a výroba filmu vo mne však zabili posledné zvyšky naivity.
No ide sa ďalej, môj ďalší film bude o láske. Ale budete si na neho musieť počkať tak tri roky.
Tomáš Weibner,
režisér a člen poroty Art Film Festu
