00

dní


00

hodín


00

minút


00

sekúnd


Rozhovor s Dušanom Trančíkom: Hodina dejepisu pasuje do Košíc

Slovenský režisér Dušan Trančík si na festivale preberie ocenenie Zlatá kamera.

Začínal ako dokumentarista, no skúsenosti má aj s hraným filmom. „Ide mi o to, aby filmy mali emočný náboj,“ tvrdí Dušan Trančík v rozhovore pre Festivalový denník.

 

Prišli ste si do Košíc prevziať ocenenie Zlatá kamera. Čo to pre vás znamená?

Pravdupovediac, neviem, akú váhu má tá cena. Nielen fyzicky, ale aj duchovne. Ale každopádne je to veľmi milé a veľmi si to vážim. Spomínam si, že ešte v Trenčianskych Tepliciach dostávali túto cenu aj kameramani. Ja sám som jednu odovzdával pred desiatimi rokmi synovi jedného kameramana, ktorý sa volal Alojz Hanúsek.

 

Tento rok vám spoločnosť v tejto kategórii ako ocenený robí aj Jan Hřebejk.

Dobre, že ste to povedali. Ja som sem ale neprišiel pre cenu, prišiel som sem s filmom, hodinovým dokumentom Svetlé miesto, ktorý je o česko-slovenských vzťahoch. Odtiaľto idem do Lagowa, kde je poľský festival a videl som, že je tam už prihlásená aj Učiteľka pána Hřebejka. Je to veľmi seriózne dielo, ale hlavne hovorí o niečom, čo ma doslova dojalo. Pretože je to z inej strany to, o čom som aj ja nakrúcal dokument, o česko-slovenských vzťahoch na ploche jednej triedy. Teda o česko-slovenskom ponížení, ktoré sme museli akceptovať počas normalizácie. Budem veľmi rád, keď sa s pánom Hřebejkom stretnem a poblahoželám mu, lebo v jeho rukách tá kamera bude mať väčšiu váhu a zaleskne sa viac než v mojich.

 

Svetlé miesto spracováva historickú tému a vám sú práve tie dosť blízke. Je to tým, že ste kariéru začínali v pohnutom roku 1968?

Ja som ako mladý filmár nenávidel faktografie a filmy, ktoré boli metodické, logické a presné. Povedal som, to nie je pre mňa. Veľmi ma zaujímal hraný film. Ale postupom času, keď človek zostarne – a s ním zostarnú aj filmy, jeho vlastné i filmy kolegov – pochopí jednu vec. Že tie veľmi staré archívne zábery, ktoré robili anonymní kameramani, sú asi ešte cennejšie, než som spravil ja pred 10-20 rokmi. Až neskôr som zistil, čo všetko sa dá cez archívne zábery aj literatúru faktu povedať o živote a ako tam dostať svoj názor. Okrem toho tu budem mať ešte jeden film. Ten sa volá Hodina dejepisu. Viete, o čom je?

 

O Trianonskej zmluve…

Nakrúcal som ho na maďarských a slovenských školách a veľmi som chcel, aby bol v Košiciach uvedený a veľmi ma teší, že je to práve na Art Filme. Lebo keď bol ten film úplne čerstvý, nejakým nedopatrením sa v Trenčianskych Tepliciach nedostal do programu. Teraz mi urobili radosť a som rád, že ho ľudia práve v Košiciach uvidia. Veď sú tam úžasné zábery, ako sa admirál Horty na bielom koni prihovorí Košičanom v slovenčine, ale tomu pozdravu málokto rozumel, lebo všetci sa potešili, že začal hovoriť po maďarsky.

 

Keďže sa sem ten film tak hodí, čo by ste chceli, aby vyvolal v divákoch?

Neviem. Budem rád, keď odídu s nejakým poznatkom, pochopením a keď im to niečo nové prinesie. Ide mi o to, aby filmy mali emočný náboj, nerobiť ich suchopárne. Snažím sa divákom vkĺznuť nielen pod košeľu, ale aj pod kožu.

 

Vy ste vo svojej tvorbe vždy balansovali medzi dokumentom a hraným filmom, niekedy aj uprostred – v prípade hraných dokumentov. Jednoduchá otázka – čo je vám vlastne bližšie?

Na začiatku 90-tych rokov som sa rozprával s pani Spáčilovou (známa česká filmová novinárka, pozn. red.). Povedal som jej vtedy, že nechcem točiť filmy, aby reč nestála. Mňa nebavia hlúposti, vlastne som dosť vážny nepriateľ televíznych seriálov, ktoré ubíjajú ľudský mozog. Keď sa teda vrátim k slovíčku hlúposť – nemal som tému na hraný film, takú, aby som sa cítil byť istý, že to bude zaujímať mňa a mojich divákov. Ja som vždy vychádzal z autenticity, mňa zaujímala taká, ktorú som evokoval alebo som ju priamo kradol zo života. Oba tieto spôsoby sú mi veľmi blízke. Viete, niekto môže povedať: Ten Trančík už desať rokov nič nenatočil v hranom filme. Má teraz síce tie dokumenty, ale to nie je hraný film… Ja sa na to usmejem a hovorím: Nemám problém prejsť k hranému filmu aj zajtra. Je však veľmi veľa slovenských režisérov, ktorí exhibujú na matérii, ktorú majú točiť. To je zbytočnosť. Súvisí to aj s tým, kto má aký scenár. Taký, ako je Učiteľka od pána Jarchovského, to je výnimočný scenár, tam Hřebejk nemohol stúpiť vedľa. Ja však neznášam ten druhý prípad, exhibovanie, artistnosť niektorých slovenských režisérov a možno práve to ma odohnalo od hraného filmu. Mám však jednu tému a rád by som ukázal, že ten hraný film ešte som schopný nakrútiť. Mám takú labutiu pieseň, mám v ruke scenár, ale nedostávam podporu, už asi štvrtý rok.

 

Keď sme pri scenároch, vy ste spolupracovali s viacerými scenáristami. Aká je v tomto smere situácia na Slovensku, prípadne s kým sa vám najlepšie robilo?

Veľmi si vážim napríklad to, čo robia scenáristi strednej generácie ako Marek Leščák, Marko Škop… Ak sa hovorí o tom že slovenský dokument zaznamenáva renesanciu, tak som očarený prácou, ktorú urobil Robo Kirchhoff vo filme Para nad riekou. Som potešený, aj keď vidím film Jara Vojteka, ktorý je veľmi svedomitým filmárom. Film Cooltúra alebo Comeback od Rema sú veľmi múdro postavené a odkrývajú realitu. Poviem vám pravdu, že z hranej tvorby sú to filmy môjho priateľa Martina Šulíka. Tento režisér vládne slovenskej kinematografii 90-tych rokov. Nikto nenakrútil nič zaujímavejšie, intenzívnejšie a prenikavejšie, čo sa myšlienok týka. Nezatracujem však ani svoju generáciu, kde patrí napríklad Peter Bebjak. Nerád by som však na niekoho zabudol.

 

Ak by ste teda Zlatú kameru mali naopak odovzdať vy, putovala by Martinovi Šulíkovi?

Ale ten ju už má (Úsmev).

 

Áno, ale ak to vezmeme len čisto hypoteticky.

Šulík má všetky ceny, po ktorých som túžil (Smiech). Je však komu dať na Slovensku toto ocenenie. Viete, čo by som si ale želal? Ak tento rozhovor vyjde zajtra vo vašom denníku, veľmi by ma potešilo, ak by v kinosále na premietaní môjho filmu neboli traja ľudia. Bol by som rád aj tomu, keby to niekoho rozčúlilo, povedal by: Tak toto nie, to je zlý film. Nech to rezonuje. Vždy je dobré niekoho obdariť láskou, nehou, alebo ho aj rozčúliť. Nie to, že človek pri prvej cigarete zabudne, na čo sa vlastne pozeral.

 

V jednom rozhovore ste povedali, že režisér slúži dokumentu. Ak je to tak, komu a na čo slúži ten samotný dokument? Práve na vyvolanie týchto emócií?

Hovorme teraz o slovenských špecifikách. Naozaj, dokument na Slovensku je veľmi podstatný a je sociálnejší ako hraný film. Hraný film je často vrstvenie emocionálnych okamihov a býva to prehnané. Dokument zdá sa byť racionálnejší a sociálnejší, bližší divákovi. A byť blízko k divákovi, keď mu idem povedať vážne veci o človeku, spoločnosti či sebe, tak to má potom dokument veľkú zodpovednosť.

 

Listujete teraz náš festivalový katalóg. Plánujete sa ísť pozrieť na niektoré filmy?

Priznám sa, že som veľmi zlý festiovalový hosť. Ja si pozriem možno tak dva až tri filmy, ak sú dobré, ale odnesiem si silný zážitok. Nechápem, ako môže niekto za jeden deň vidieť štyri filmy. Ale viete, čo je na filme najstrašnejšie? Pozerať sa po 152. krát na svoj film, lebo je neslušné ísť preč. Ja neviem, čo vtedy robiť.

 

A je ešte niečo, čo máte v zásuvke ako dobrý námet alebo scenár?

Áno. Keby som vládal a vedel, že prostredie je trošku empatické, sú dve knihy, ktoré ma veľmi zaujali. Jedna je od Pavla Vilikovského a volá sa Pes na ceste a druhá od Silvestra Lavríka s názvom Nedeľné šachy s Tisom. Prvá mi konvenuje preto, že som sedemdesiatnik a je o odchádzajúcom intelektuálovi. Tá druhá je voňavá tým, že hovorí o Slovensku z veľmi zvláštneho aspektu. Hovorí o kontroverznom politickom období počas Slovenského štátu cez jednu autistickú dievčinu. Ja to už asi neurobím, ale upozorňujem na to mladších kolegov.

 

Mária Mlaková