Barbora Bobulová: Rada natáčam s debutujúcim režisérmi

Slovenka, ktorú uznávajú aj Taliani. Herečka Barbora Bobulová predstavuje na Art Film feste svoje dva nové filmy.

Je samotárka a vždy ju to ťahalo do sveta. Aj preto prijala výzvu a začala nový život v Ríme a stále sa jej darí zostať tak trochu v anonymite. Teda až kým Barbora Bobulová nepríde na Slovensko. 

 

Dvadsať rokov žijete v Ríme, domov sa vraciate najmä na festivaly. Máte ich rada?

Áno, aj nie. Rada si sadnem na festivale do kina, pozriem si dobrý film a keď som na Slovensku mám šancu aj stretnúť ľudí, ktorých som nevidela už 20 rokov.

 

A prečo ich na druhej strane neobľubujete?

Pretože stretnutie s publikom je príjemné, ale aj veľmi náročné. Herec nesie zodpovednosť za každé slovo, ktoré povie. Vytvára to napätie, keď má film obhájiť. Niekedy som aj nervózna, som predsa len herečka, na niektoré otázky neviem odpovedať, pretože film je v prvom rade dielom režiséra.

 

Kedy ste boli v kine naposledy ako súkromná osoba?

U nás v Ríme chodím do kina dvakrát do týždňa.

 

A ste náročný divák?

Nie, ide mi o emóciu a správam sa ako bežný človek, ktorý vidí film.

 

Povedali ste: u nás v Ríme, kedy sa stal vaším domovom?

Polovicu života  už vlastne žijem v Taliansku. Považujem ho za domov rovnako, ako Slovensko. A presvedčilo ma asi aj to, že som sa tu mohla venovať herectvu. Že som mohla robiť to, čo mám rada a v inom prostredí. Dostala som príležitosť a zároveň ma vždy lákalo ísť do sveta. A lákala ma aj anonymita.

 

Viackrát ste vyhlásili, že ste radšej, keď nie ste vo svetle reflektorov.

Áno, vyhovuje mi to, nevyžívam sa v tom. To je ťažšie na Slovensku, je to malá krajina. A lákala ma aj príležitosť vybudovať si nové vzťahy a priateľstvá, dalo mi to slobodu. Vždy mi vyhovovali vzťahy na diaľku.

 

Prečo?

Som samotár. Už od detstva. Nikdy som sa paradoxne nebála staroby a tešila som sa na nové zážitky. Celý život sa akoby oslobodzujem z určitého područia. Najskôr od rodičov, potom z Bratislavy. Stále som cítila potrebu odchádzať a byť slobodná.

 

Asi máte radi zmenu. Ste známa tým, že obľubujete úlohy, ktoré s vami na prvý pohľad nie sú kompaktné.

Áno, mám rada zmeny, rada búram istoty. Aj v práci, aj v súkromnom živote.

 

Vo filme Čisté srdcia ste si zahrali mamu mladej Agnese. Veľmi silno veriacu ženu, ktorá chcela mať pod kontrolou život dcéry. Ako vám sedela táto rola?

Na začiatku som sa vyplašila – úloha bigotnej, veriacej matky, ktorá veľmi trpela a je vtiahnutá do komunity, je mi fakt na míle vzdialená. Nevedela som si predstaviť, ako sa do nej vžijem, ale bola to výzva.

 

Paradoxné bolo aj stretnutie s režisérom Robertom De Paolisom, ktorý vás skôr od úlohy odrádzal.

Hej, robil všetko preto, aby ma odhovoril. Bol to trochu blázon, a tým si ma práve získal. Nejakým spôsobom ma takíto ľudia priťahujú.

 

Vo filme sa využívala ručná kamera a je v ňom cítiť silnú snahu o prvky dokumentu.

Bola to veľká improvizácia, dostali sme voľnosť. Roberto de Paolis mal celý čas  silnú potrebu dopátrať sa pravdy. Preto sa snímka dostávala až na hranicu dokumentu.

 

Cítite rozdiel v tom, keď spolupracujete, ako v tomto prípade, s debutujúcim režisérom?

Veľa nakrúcam práve s debutantmi a robím to rada. Sú takí čistejší, odvážnejší – nemajú čo stratiť. Skúsený režisér sa bojí kritiky a musí dokazovať, že si zaslúži ocenenia a podobne.

 

Váš výkon oceňovali zahraniční kritici. Písali o tom, že ide o úlohu hodnú vášho talentu.

To ma naozaj teší. Čisté srdcia aj snímka Po vojne sú dva filmy, ktoré tu na festivale zastupujem a mám radosť z toho, že to vyšlo a sú kvalitné. Nie vždy sa to podarí.

 

Ktorý sa podľa vás nepodaril?

Hmmm, to nemôžem povedať (smiech). V Čistých srdciach sa mi hralo dobre – bola to menšia rola, moja postava aj menej hovorí, ja sa takýchto netradičnejších úloh nebojím. Predsa len už nie som najmladšia, tá škála možností sa zužuje.

 

Máte pocit, že stále vládne vo filme kult mladosti?

Vo všeobecnosti majú hlavné postavy málokedy nad 50 rokov. V Taliansku je to ešte silnejšie. Tu si stále hovoria, že sú mladí až do 60-tky. Keď im poviete, že sú starí, urazia sa.

 

Vy ste ale hovorili, že vás baví starnutie.

Zatiaľ ma neotravuje a pravdupovediac je mi lepšie teraz, ako keď som mala 20 rokov.

 

V jednom rozhovore ste tiež povedali, že by ste sa báli zobrať úlohu na Slovensku.

Mala by som rešpekt.

 

Pred jazykom alebo pred filmovou kultúrou u nás?

Aj, aj. Neviem, ako by ma tu vnímali. Som šťastná v Ríme. Som rada, že som využila príležitosť a zobrala pred tými rokmi tú úlohu.

 

Vtedy ste ten rešpekt nemali? Iná krajina, iný jazyk.

Mala som 20 rokov, vtedy si človek myslí, že dokáže všetko. Vždy som rada robila veci naplno. Učila som sa texty do zbláznenia. Bola som vždy cieľavedomá. A nikdy ma nelákal bohémsky život. Nechodila som veľmi von, bola som od malička samotár, bavili ma jazyky. Bola som poctivka.

 

Poctivosťou ste to dotiahli pomerne ďaleko. Za postavu vo filme Sväté srdce ste získali ocenenie Akadémie talianskej kinematografie David di Donatello, ktorá sa považuje za taliansku podobu Oscara. V roku 2013 ste zase dostali cenu Hercova misia v Trenčianskych Tepliciach.

Každé ocenenie je krásne, ale nemyslím si, že sú zlomom v kariére. Skôr je to nakopnutie a zodpovednosť.

 

Takže niečo ako debutujúci a skúsený režisér?

Určite, sme ľuďom na očiach. Našťastie som nikdy nemusela pristupovať na nejaké kompromisy. Snažím sa, aby boli raz moje dcéry hrdé na svoju mamu. To je pre mňa dôležité.

 

A ako často sa vraciate na Slovensko?

Teraz už častejšie. Na začiatku som sa chcela čo najviac odpútať od Slovenska. Teraz mám pocit, že sa kruh uzatvára a stále radšej sa vraciam tam, kde som vyrástla.