00

dní


00

hodín


00

minút


00

sekúnd


Porotca Daniel Ebner: Hodinky vždy povedia, ktoré ‘kraťasy’ sú dobré

IMG_0091

Umelecký riaditeľ a spoluzakladateľ etablovaného festivalu VIS Vienna Shorts, ktorého víťaz sa môže uchádzať o Oscara, Daniel Ebner, zasadol na 25. Art Film Feste Košice do poroty Medzinárodnej súťaže krátkych filmov. Spolu sme sa porozprávali o význame ‘kraťasov’ z pohľadu tvorcov aj festivalov.

Na festivaloch, ako je Art Film Fest, sú krátke filmy prezentované v súťažiach, ale medzinárodný festival krátkych filmov na Slovensku stále chýba. Prečo je svet krátkych filmov dôležitý vo vzťahu k ostatnej filmovej kultúre? Prečo by sme ho mali ukazovať viac než prostredníctvom súťaží?

Myslím si, že na túto otázku je viac odpovedí. Pre mňa je najdôležitejšie to, že krátky film je istým základom pre každú filmovú tvorbu. Nie vo význame, že keď ste mladý, tak musíte nejako začať a potom keď neskôr sa posuniete k celovečerného filmu. Skôr vo význame, že zvyčajne nemusíte myslieť na také veci, ako rozpočet alebo ako vystavať film, pretože 17 či 18 minút nepotrebuje nutne naratívnu štruktúru. Môže byť naozaj priamy, môžete experimentovať s filmovým formátom či rozprávaním. Je to možnosť, ako hľadať nové spôsoby rozprávania či rozdielne prístupy v kinematografii.

Čo je najdôležitejšie?
Prezentácia je extrémne dôležitá. Nielen vo vzťahu k publiku, ale môže to byť silný element v tom, ako si vystaviate kariéru a ako chcete rozprávať príbehy v audiovizuálnom jazyku. A tiež je to pre mladých spôsob, ako skúšať veci, keď nemajú veľa peňazí a veľký produkčný tím. Môžu sa tak dostať bližšie k priemyslu. Tento svet je rozdelený na komerčnú a artovú časť. Tento festival  má v názve Art, takže očividne je to fokus na umelecký aspekt. Špeciálne vo svete krátkeho filmu máme veľmi silné spojenie s umeleckým svetom, a teda k múzeám alebo galériám. Ľudia, ktorí si myslia, že cez krátky film vedia lepšie vyrozprávať príbeh, môžu byť precíznejší a viac cieliť na tému. Takže nepotrebujú nevyhnutne dlhý formát.

Produkcia kraťasov, študentských aj profesionálnych, je enormná. Do súťaží tradičných medzinárodných festivalov krátkych filmov sa hlásia tisíce titulov, ale potom na festivaloch často vidieť podobnú selekciu zloženú z tých najúspešnejších. Ako na to reagovať? Je možné vyhnúť sa festivalovému “mainstreamu”?

Myslím si, že to naozaj závisí na festivale a čo chce dosiahnuť. A je to tiež o tom, ako sa ako festival reflektuje. Ak si myslíte, že ste malý festival, tak niekedy je veľmi pomocné mať v programe populárne filmy, ktoré už boli v Berlíne alebo v Locarne, teda na veľkých festivaloch. Pretože tak môžete promovať svoj festival prostredníctvom snímok, ktoré už majú meno. A keď ste, povedzme, viac sebavedomí, na jednej strane chcete samozrejme prezentovať tie filmy, ktoré sú najsilnejšie z uplynulého roku, ale na druhej strane chcete prezentovať objavy, nové filmy, ktoré môžu byť prehliadnuté inými festivalmi. Pretože, ako ste povedali, prihlasuje sa na ne množstvo filmov a niekedy v rozhodovaní, ktoré je do istej miery subjektívne, môžete minúť majstrovské dielo. Napríklad, pre nás na festivale VIS Vienna Shorts sa vždy snažíme mať aspoň polovicu filmov, ktoré neboli inde premietané, pretože si myslíme, že je dôležité poskytnúť týmto filmárom platformu a spájať ich s priemyslom a svetom krátkeho filmu.

A už ste natrafili na také veľdielo, ktoré bolo inde prehliadnuté?

To je zložité (smiech). My budujeme silné spojenie s filmármi, snažíme sa ich sledovať, vidieť, čo robia a vyvíjajú. Niekedy môže byť bolestné, keď druhý alebo tretí film tvorcu nie je taký dobrý, ako prvý a nemôžete ho vybrať, ale stále s ním chcete byť v spojení. Niekedy, keď máte vysoké očakávania na základe predošlého filmu, môžete byť sklamaní, že ten ďalší nie je lepší, a pritom môže byť silnejší ako mnoho iných filmov vo výbere. V tomto zmysle sme možno prehliadli pár výborných filmov. Takže, celý ten proces selekcie je zradný.

Aké sú súčasné trendy v tvorbe ‘kraťasov’? Napríklad v zmene narácie či tvorbe hybridných foriem, ako dokumentárno-experimentálne tituly? Dá sa to vlastne všeobecne pomenovať?

Vždy je to trochu zložité a má to dve úrovne. Jedna vec sú príbehy a čo filmy rozprávajú. Často môžete vidieť sociálno-politické témy, ktoré sa zrkadlia v prihláškach. Máme veľa snímok o utečeneckej kríze, ktoré sa snažia s touto témou pracovať, čo je samozrejme ťažké, lebo je to komplexná téma. To isté bolo s finančnou krízou. Môžete vidieť tieto trendy, ktoré sú vzhľadom na vývoj sveta, očividné. A na formálnej úrovni je teraz veľmi populárna virtuálna realita. Každý to chce robiť, ale potom vidíte, že väčšina nie je dobrá. Asi je na to ešte stále skoro. Ale čo ste spomenuli, a ja s tým súhlasím, sú hybridné formy, ktoré sa dnes objavujú častejšie. Spomínam si diskusie v našom tíme, ktorý vyberá filmy pre sekciu hraných a dokumentárnych filmov. Mali sme päť, šesť filmov, ktoré sa nám naozaj páčili a nevedeli sme, či sú dokumentárne alebo hrané . Potom to rozoberali aj porotcovia, či im majú udeliť cenu pre dokument alebo hraný film (smiech). Takže to je niečo, čo vidíme a to isté vidíme pri kombinácii animovaný/experimentálny film, alebo experimentálny/dokumentárny film. Tento rozpor sa môže v budúcnosti veľmi silno prejaviť aj v prípade celovečerných filmov.

A čo trendy v programovaní a prezentovaní týchto krátkych filmov na festivaloch. Napríklad ich uvádzanie nie len v kinosálach, ale aj v iných priestoroch, ako sú galérie.

Toto je v skutočnosti veľmi zložité. O tomto sme sa rozprávali celý rok. Na jednej strane máme puristov, ktorí si myslia, že filmy majú byť prezentované len v kinách a podľa prísnych pravidiel:  projekcia, zapnutie svetiel, prestávka a zase ďalší film. A o tom nie som veľmi presvedčený. Vlastne si myslím, že jednou z najväčších výhod krátkych filmov je, že môžu byť prezentované v zásade hocikde. A tiež si myslím, že festivaly by si toho mali byť vedomé, že môžu objavovať nové miesta pre ‘kraťasy’ a film ako taký. Ale je to zároveň zložité, lebo ak to spravíte ako akciu, môže sa to zvrtnúť viac na samotnú atmosféru eventu a nie na film. Môžem povedať príklad z nášho festivalu. Mnoho rokov sme robili, teraz sme to zastavili, lebo to bolo nákladné, ‘ležiace kino’ – ľudia ležali na matracoch a pozerali filmy na strope.

Ako u môjho zubára.

Naozaj? (smiech). Ale ak ich tam necháte ležať, musíte veľmi pozorne premýšľať o tom, čo tam pustíte. Pretože pre divákov to môže byť veľmi pohodlné a niekedy môžu zaspať. Začali sme rozmýšľať, aké filmy v tejto lokácii premietať. Urobili sme to tak, že ste pri sledovaní filmov vlastne nevedeli, či ležíte, alebo padáte. Ale kinematografia môže byť niekedy naozaj fyzická, to je podľa mňa zaujímavé. A myslím si, že keď filmy uvádzate, napríklad v galérii, mali by ste vedieť, čo a ako chcete prezentovať. Myslím si, že je pochabé tam pustiť 45-minútový dokument, pretože si to nikto nepozrie celé. Vo všeobecnosti je dôležité vedieť, čo, kde a ako prezentovať. Pre súťaže je bežné, že sa prezentujú v kine, ale to je v tomto prípade bežné.

Aký je proces selekcie na vašom festivale? Ako sa VIS profiluje v kontexte iných európskych festivalov a na čo sa zameriavate?

Máme štyri súťažné sekcie, z toho tri medzinárodné. Pre nás bolo dôležité na jednej strane oddeliť hrané a dokumentárne od tých animovaných a experimentálnych, lebo si myslím, že je to absolútne odlišný prístup k tvorbe. A videoklipy sú zase iná kategória. Považovali sme za podstatné skombinovať animovaný a experimentálny film, pretože stoja na práci s formou a kinematografickým jazykom. Pre každú sekciu máme len pár špecialistov, aby sme nemali vo výbere príliš veľa hlasov. Ale naše tímy pracujú spolu veľmi úzko a vedia, čo kto vyberá.

A na akých autorov sa zameriavate?

Povedal by som, že máme trochu experimentálny prístup, nielen, že ukazujeme abstraktné filmy, ale prihliadame aj na to, že v Rakúsku je dlhá a silná história avantgardnej a experimentálnej kinematografie. Ale neoslavujeme len minulých majstrov, no hľadáme i nových tvorcov a sledujeme to, ako pracujú s krátkym filmom. Čo je dôležité, že normálne nevyberáme filmy, pri ktorých je cítiť, že z nich neskôr vznikne dlhometrážny titul. Pracujeme s formátom krátkeho filmu a čo sa ním dá povedať. Spomínam si na vetu riaditeľa Medzinárodného festivalu krátkych filmov Oberhausen Larsa Henrika Gassa, že jeho hodinky mu vždy povedia, ktoré krátke filmy sú dobré. A to je pravda, pretože v ‘kraťasoch’ má čas moc.

Na Art Film Feste budete v súťaži sledovať 36 filmov, ktoré sa líšia formálne, vizuálne a príbehovo. Podľa akého kľúča či kritérií robíte svoje porotcovské rozhodnutie?

Chcem vidieť filmy, ktoré sú si vedomé sily minutáže. Ale zároveň nie som jediný, ktorý o tom rozhoduje. Ešte sme sa o tom nerozprávali, takže som zvedavý, ako moje kolegyne z poroty budú tie filmy vnímať. Viem, že Stine Wangler pracuje v distribučnej spoločnosti KurzFilmAgentur v Hamburgu, v ktorej sa pozerajú aj na aspekt predajnosti filmov pre televízne stanice či online platformy. A Marija Razgutè pochádza z prostredia produkcie a vývoja filmov. Takže máme všetci iný prístup k filmu. Ale je dôležité nemať jednu perspektívu. Som si istý, že budeme mať veľa dlhých debát (smiech). Niektoré z filmov som už videl predtým a myslím, si, že je to silný výber. A pre mňa je zaujímavé si ich v inej forme prezentácie.

A aké krátke filmy radi pozeráte ako divák?

Som veľkým fanúšikom Bustera Keatona. A tiež mám rád, ak má film viac vrstiev a je postavený na širšej znalosti. A ak ma dostane na rozumovej, srdcovej, aj fyzickej úrovni. Potom je to perfektné.

 

Zuzana Sotáková