Milan Lasica: V kine

Ako malý chlapec som býval v Bratislave na Dunajskej ulici. Oproti bola a ešte stále je takzvaná Liga pasáž a tam bolo kino Liga, neskoršie premenované na kino Mier. Tam, v kine Liga som bol pravidelným hosťom.
Po vojne nás najviac lákali „bojové“ filmy, kde sa hodne strieľalo, kde sa hrdina ocitol v nebezpečenstve a kde napokon dobro zvíťazilo. Bolo to napínavé a dobrodružné. Muž siedmich tvárí, Štyri perá, Konvoj do Murmanska. Ale bola to aj skvelá zábava. V kine Čas, kde sa premietalo nepretržite od rána do večera, sme sa smiali na amerických groteskách, na Frigovi, na Chaplinovi, na Langdonovi. Fronty pred kinami, naše chlapčenské švindle, aby sme sa dostali na „neprístupné“ filmy, v zime kabáty na kolenách, lebo – aj keď bola v kine šatňa – skoro nikto ju nepoužíval. A keď pred vami sedel obrovský chlap alebo dáma v klobúku, videli ste iba polovicu plátna a druhú ste si museli domyslieť. Skúška fantázie. Nielen film, aj návšteva kina bola dobrodružstvom.
Dnes je situácia vlastne rovnaká. Akurát sa ľudia väčšinou netlačia vo fronte pred pokladnicou kina v nákupnom centre. Kúpia si lístok, a potom sedia v pohodlných kreslách, v ktorých naozaj nie je problémom zdriemnuť si, ak vás film nudí.
Lebo – bez ohľadu na zmeny čias a priestorov – aj dnes idú ľudia do kina pre to isté, ako voľakedy. Pre zábavu a potešenie. A vzdychy, že to už nie je tak, ako to bývalo, sa budú opakovať aj o niekoľko desaťročí. Pretože sály, plátna, pomery sa menia, ale film ostane stále príťažlivý.
 
Milan Lasica
Prezident Art Film Festu