Pár otázok pre...

 

Raju Amari,

mladú tuniskú režisérku, ktorá vo svojich snímkach prekračuje hranice tradičného arabského sveta a na Art Film Fest priniesla svoj hraný film Pochované tajomstvá.

V minulosti ste pracovali ako filmová kritička, teraz nakrúcate filmy. Ako sa to odzrkadľuje na vašom kritickom oku?

Moja skúsenosť s kritikou bola krátka a prestala som ju robiť, lebo už viem, aké ťažké je spraviť film. Chcela som vlastne nakrúcať a toto bola cesta, ako sa dostať do blízkosti kina, vidieť filmy a učiť sa z nich.

Hraný film Satin Rouge je vašim hraným debutom a hovorí o láske k tancu. Bola to aj vaša láska?

Milujem tancovanie. Bola som dokonca niekoľko rokov na tanečnej škole. A druhá vec, tanec je veľmi úzko prepojený s arabskou filmovou kultúrou, kde sa väčšina filmov klasifikuje ako muzikálne komédie a tanec je uprostred všetkého. Túžila som po prepojení s tradíciou arabského filmu a vnímala som to ako nevyhnutnosť. Na druhej strane som si chcela od tejto tradície trochu zachovať aj odstup. Bolo pre mňa dôležité predstaviť skutočné charaktery tanečníkov a ich uhol pohľadu. V tradičnom arabskom filme bola tanečníčka vždy objektom a nie skutočnou postavou, ktorá cíti, má vlastnú vôľu a môže zmeniť smerovanie príbehu.   

Cítite sa ako žena slobodná?

Áno, úplne. Ľudia sa ma vždy pýtajú, či je pre mňa zložité nakrúcať filmy, keď som ženou v arabskom svete, ale ja s tým nemám problém. Moje problémy sú rovnaké, aké majú mužskí filmári a to je zháňanie peňazí. Možno, že je to práve niekedy jednoduchšie, keď ľudia hovoria nahlas, aké ťažké to ženy majú, cítime viac záujmu a podpory. Ale stalo sa mi napríklad, že sa v Tunisku a v arabskom svete ľuďom nepáčilo, ako vo filme ukazujem telá a túžby. Myslím si, že by to skôr prijali od muža, ako od ženy.

Na Art Film Feste premietnu váš film Pochované tajomstvá. Čo vás inšpirovalo?

Vlastne ani neviem. Začala som písať príbeh s hlavnou postavou a sledovala som jej vývoj, takže ona sama vytvárala dej. Nie je to autobiografia, nie je to nič, čo by sa niekde stalo, ale samozrejme, nájdu sa tam isté postavy v rôznych situáciách, ktoré som zažila.

Pri písaní scenáru už viete dopredu ako sa skončí?

Vôbec nie. Je to veľmi otvorené. Na príbehu v Pochovaných tajomstvách som pracovala jeden rok. Najprv som napísala príbeh sama, a potom  som spolupracovala s dvomi ďalšími scenáristami, keďže film bol v koprodukcii. Čiže s jedným s Francúzska a druhým zo Švajčiarska. Páčilo sa mi ako písali. Pomohli mi vytvoriť rozdielnu verziu scenára.

Michal Liba